Do Ceny Oskára Čepana sme sa hlásili individuálne, každý sám za seba. Keď sme boli v Apríli 2017 porotou zvolení do finále, tešili sme sa, ako na možnosť vytvoriť nové dielo pre výstavu v Nitrianskej galérii, tak na kontakt s novým publikom a kritikmi, a v neposlednom rade zo šance získať titul laureáta a odmeny s ním spojené. Vzťahy medzi nami boli od začiatku priateľské, ale kvôli prítomnosti elementu súťaže, aj rozpačito kompetitívne. Počas šiestich mesiacov, ktoré nasledovali, sme mali šancu pozrieť sa na Cenu Oskára Čepana zvnútra. Jej bytosť, zvyky a správanie nás primäli k mnohým dialógom a diskusiám. Stav, v akom sa nachádza, ovplyvnil náš postoj k nej samotnej, a zároveň nás prinútil prehodnotiť našu pozíciu a úlohu, ako jej finalistov. Preto teraz, dva týždne pred otvorením výstavy, píšeme túto esej jedným hlasom. Bez ukazovania prstom sa v nej pokúsime predostrieť pár dôležitých otázok a podnetov.

Udržateľné podhubie
Uvedomujeme si, že nedostatky Ceny Oskára Čepana sú predovšetkým symptómami hlbších problémov slovenského spoločensko-kultúrneho života. Zároveň však veríme, že táto cena by mala byť príkladom toho, ako to má byť, nie podriaďovať sa tomu, ako to je. Najprestížnejšie ocenenie pre mladých umelcov by malo viesť, nie nasledovať, a to nielen tým, čo robí, ale aj ako to robí. Má byť súčasťou živnej pôdy, nie vyschnutým kýpťom.

Vytvárať a starať sa o udržateľné podhubie umenia schopného hodnotovej reflexie súčasnosti je nevyhnutnou podmienkou pre jeho existenciu. Ak mu takýto základ chýba, ťažko dochádza k akémukoľvek rozvoju. Nečudo, že máme pocit neustáleho začínania od nuly. Nevyhovujúce nastavenie pracovných podmienok pre súčasných umelcov sa totiž nevyhnutne odráža na úrovni kvality umeleckej práce a na jej kontinuite. Najjednoduchšie je viniť podfinancovanie kultúrneho prostredia – robíme to radi a často; nemenej vážnym a ešte stáleprehliadaným problémom je však skreslený pohľad na prácu umelca¹ ako takú. To, že Cena Oskára Čepana vo vzťahu k svojim finalistom vykazovala známky toho druhého, nás motivovalo k tomu, aby sme sa hlbšie zamysleli nad jej štruktúrou, náplňou a poslaním. Sme malá scéna, ktorá nepotrebuje polarizáciu a súťaž, ale dialóg a spoluprácu. Ocenenie by malo zo svojej pozície tento stav reflektovať. Malo by mať iný cieľ než každoročné vyprodukovanie laureáta a následné umytie si rúk. To je na ňu príliš krátkozraké. Pristala by jej iná podoba než tá súťaživá.

Aká je tvár najprestížnejšieho ocenenia pre mladých umelcov? Aký odkaz im chce odovzdať? Čo ak by sa toto pasívne teleso premenilo na živú platformu? Ak by účelom Ceny Oskára Čepana, namiesto pochybného víťazstva jednotlivca², bola kvalitná kritická diskusia? Ak by sa väčšia váha prikladala procesu než produktu?

Čo je pre umenie najcennejšie?
Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2017 v Nitrianskej galérii³ predkladá otázku ako sa postaviť k oceneniu, ktoré bojuje s krízou identity a začať s liečbou kontextu, v ktorom sa nachádza. Potenciál slovenského kultúrneho prostredia je práve v jeho problematickosti a nerozvinutosti. Je tu priestor na vytváranie infraštruktúr, s ktorými sa budeme vedieť stotožniť, založených na kritickosti, schopnosti reformy a seba-reflexie, na rešpekte k umeleckej práci. To, aký vzduch budeme pri tom dýchať ale záleží od kvality našej spolupráce.

Umelci, kritici, galeristi, zastupitelia inštitúcii, kultúrni pracovníci, praktizujme asertivitu, svedomitosť, priamočiarosť, prajnosť a otvorenosť. Vytvorme si podmienky, v ktorých budeme mať chuť zakladať, budovať a zostať.

Finalisti Ceny Oskára Čepana 2017